Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pravý panel Preskočiť na pätičku

Autor: Obec Prsa

Geológia

Geológia, geomorfológia

Kopce v pozadí sú svedkami búrlivej sopečnej činnosti z dávnej minulosti. Najväčší z nich je Veľký Bučeň (514,3 m n. m., na ľavej strane), ktorý pred 2 miliónmi rokov ešte v podobe hrozivej sopky chrlil zo seba horúcu bazaltovú lávu. Sopky v tej dobe sa rad radom vytvárali po hlboko siahajúcich tektonických zlomoch. Južne od Veľkého Bučeňa fungovala sopka Malého Bučeňa, potom Okrúhlica a nakoniec Remeta (Bukovina). Z každej z nich vytiekla láva, ktorá sa na povrchu široko rozliala a zatiekla do okolitých riečnych dolín.

Tento lávový pokrov dnes siaha na severe až k Husinej, na východ ku Konrádovciam a na juh k Fiľakovu. Bazalt poskytuje okolitému obyvateľstvu možnosť živobytia, pretože je vhodnou surovinou na výstavbu ciest i domov. Preto tu založili niekoľko kameňolomov, najmä pri Husinej, Veľkých Dravcoch, Konrádovciach a pri Bulharoch. Lávový pokrov bol v minulosti širší, neskôr sa okrajové kryhy z neho oddelili a tvoria dnes samostatné kopce. Takto vznikol kopec Kerčík pred nami alebo Kohútí vrch pri Fiľakove.  

Od Čakanoviec k Trebeľovciam sa tiahne lávový prúd v ktorom taktiež založili niekoľko kameňolomov.

Posledné zvyšky vulkanickej činnosti sa zachovali vo Fiľakove. Sopka na Červenej skale a na Fiľakovskom hradnom vrchu pred 400 tisíc rokmi vystreľovala do vzduchu drobné hráškovité úlomky, no láva z nich už nevytiekla.  

Sopky už dávno vyhasli, krajina sa stíšila a potoky vytvárali široké doliny v okolitých sypkých pieskovcoch. Takouto je dolina Belinského potoka, ktorá sa pri Prši spája s dolinou potoka Suchá. Ich brehy tvoria prevažne pieskovce, ktoré sa pred 20 miliónmi rokov usadili na dne teplého a plytkého mora.  

 (Ľudovít Gaál)

Československá Akadémia Vied v roku 1966 zmapoval lokálne názvy územia obce: 1. Bertholdé, 2. Határ, 3. Nagynyilas szántó és rét, 4. Pusztaalja, 5. Kenderszer, 6. Ivánhegy. 7. Vadóka, 8. Kiskútfeli, 9. Agyagos, 10. Bató, 11. Csereszke, 12. Kertalja, 13. Coburgé, 14. Kerekerdő, 15. Kertalja, 16. Kishegy, 17. Hosszak, 18. Borsószer, 19. Fecskefark, 20. Káposztás, 21. Tó, 22. Tanítórét, 23. Bikarét, 24. Községi rét, 25. Alsópást, 26. Felsőpást, 27. Domb, 28. Úrrétje, 29. Papé, 30. Iskolarét, 31. Zselléreké, 33. Varga földje, 32. Keresztalja, 34. Bérzc, 35. Borszeg, 36. Bónáék, 37. Kenderföld, 38. Varga rétje, 39. Túlsó rét.

Pôda územia medzi potokom Suchá a železničnou traťou je piesočitá, ostatné hlinovitá.

Etnografia

Etnografické zaujímavosti  Prše

Prša bola jedným z prvých miest etnografického výskumu v Maďarsku. Priekopník výskumu Palócov, Antal Reguly (1819 – 1858), bol tiež v Prši počas svojej najvýznamnejšej domácej zberateľskej cesty po Novohrade a Gemeri na jeseň r.1857. Zmienil sa tu o obytnom dome a o veľkej palóckej rodine: „ Z jedného rodu žije v dome so synmi brata Jánosa Szabóa a ďalej aj  syn jedného je ženatý, to znamená, že 6 manželských párov. Okrem toho už iba jeden chlapec. Celý rod z domu  mal 15 osôb, hlavným gazdom, ako najstarší, bol János, hlavnou gazdinou jeho manželka, a ostatní boli ako služobníctvo domu.“

                     Dokonca pozoroval aj pec, ktorá v tej dobe bola ešte v izbe: „Táto obývacia izba je široká 2 ½, dlhá 4 siahy (4,75 x 7,60 m), je hlinou vytretá, pri peci je lavička. Predná strana pece je na kameni, pod ktorým je oheň, nad ním sa začína komín na 2 1/2 stopy (75 cm) vysoko a je tkaný a ílovitý, na povale z tehál … Komora na spanie je 7 siah dlhá, 2 ½ siah široká 7 postelí 1 detská postieľka okolo steny, pri každej posteli sú 2 debny, 1 skriňa, nad každou posteľou sú zavesené poháre,  na stene sú obrazy. Na slamníku sú dve alebo tri plátené podložky, husacím  perím plnené, vankúše a periny. Medzi izbou a spálňou je malá komôrka, kde sú potrebné veci pre kuchyňu. Po komôrke na spanie  je  kamenná komora so železnými dverami, v ktorej sa nachádza zrno, potom maštaľ pre kone, maštaľ pre voly, maštaľ pre kravy, ďalej vedľajšia budova, stodola, nakladač, do ktorého sa vkladá zrno aj so slamou. Chliev pre ošípané a husi, 5 koní, 2 žriebätá, 4 voly, 3 kravy, 3 teľatá, 3 staré ošípané, 6 prasiatok, 16 prezimených husí, 20 husí, 12 starých sliepok… “

                    V polovici 19. storočia ešte stálo na území Palócov veľa drevených domov. Jeden z nich opísal Reguly v susednom Kurtáni: „stenu domu tvoria tesané brvná (dve drevené dlahy uprostred dreva) prichádzajúce do hradidla, čo je v podvale. Potom sú omietnuté, bielené vápnom, na stenu prídu vodonosné brvná, ktoré držia prepážky pohromade, na tie prídu priečne nosníky,

stabilizačné dosky, ktoré sú opäť omazávané hlinou (v hrúbke 3 prstov)… Ku koncu priečnych nosníkov sa pripevnia nosné trámy, ktoré tvoria strechu a sú spevnené drevom. Nosné trámy sa pospájajú latami a tak príde na to slama alebo pálená krytina alebo šindeľ. Najstarší skladovací nábytok, tesané debny  mali hradidlovú štruktúru.

                    Do konca storočia boli drevené domy nahradené domami z nepálenej tehly, ale hospodárske budovy boli naďalej zhotovené z dreva. Ako pamiatka na tento starobylý spôsob stavby sa v Prši zachovala v obrovskej stodole. Obytné domy z konca 19-ho a zo začiatku 20-ho storočia,  podobne ako v okolitých dedinách v tejto oblasti, boli na konci dlhých pozemkov postavené  smerom do ulice. Aj dnes sú pod jednou strechou viacbytové domy, ktoré sú domovom niekoľkých rodín. Najbežnejšie delenie je: izba – kuchyňa – komory, stajne. Vonkajší vzhľad sa líši v tvaroch striech, vrátane typickej sedlovej strechy s došteným štítom a ostreším, so štyrmi sklonmi valbovej a murovanej sedlovej strechy, ktorá odoláva vode. Na zastrešenie sa používa už od konca 18. storočia škridla, typický  produkt z okolitých tehelní.

                     Vode odolávajúce strešné dosky zdobili  vyrezanými vzormi, najčastejšie krížom. Murovaný štít bol obmieňaný rôznymi vetracími oknami a zvyčajne dvojoknové priečelie z ulice bolo zdobené sádrovými ornamentmi. V domoch starších ako 100 rokov sa ešte nájde dokonca „hlavný trám“, ktorý podopiera stropné trámy v pozdĺžnej osi domu. (István Böszörményi)

Prša kostol

Kostol a kultúrny dom

Najcennejšou z budov Prše je neorománsky rímskokatolícky kostol Kráľovnej ruženca, postavený v roku 1913 na mieste staršieho kostola z 18. storočia s finančnou podporou mnohých rodín. Jeho interiér bol dokončený v roku 1918, väčšie opravy boli na ňom vykonané v roku 1946. Je to jednoloďový kostol s polygonálnou svätyňou, chór bol postavený na základoch z muriva. Zariadenie pochádza z roku 1918. Na hlavnom oltári je z druhej polovice 18. storočia pochádzajúca socha Panny Márie. Veža stojí nad vchodom, je zdobená oblúkovitými vlysmi.

             Väčšina stavebných dokumentov kostola sa nachádza na obecnom úrade. Je to jednoloďový kostol s vežou nad vstupom. Okolo kostola je  priestranná záhrada.

              Socha sv. Jána Nepomuckého, ktorá sa nachádza v chrámovej záhrade, pochádza z druhej polovice 19. storočia.

               V záhrade pred kostolom stojí drevený vyrezávaný stĺp, ktorý bol slávnostne odhalený 6. októbra 1996, ako súčasť oslavy 1100. výročia príchodu Maďarov do vlasti. Je to dielo rezbárky Katalin Nagyferenc z Rimavskej Soboty. Vyrezávaný stĺp požehnal reformovaný kňaz István Miklós z Lučenca. Miesto sa odvtedy stalo miestom konania dní obce a ďalších príležitostných spomienok.

              Vedľa kostola stojí spoločná budova Obecného úradu a Domu kultúry, fasádu ktorej zdobí práca Bélu Bacskaiho. Kultúrny dom bol odovzdaný 28. septembra 1978. „Cesta sem bola ťažká a hrbolatá, toto sa ani za čias Monarchie, ani v prvej Československej republike nepodarilo, aj keď naša dedina mala dokonca aj oblastné notárstvo“  – hovoril vo svojom slávnostnom príhovore Dezső Nagy. Jeho výstavba stála 740 korún. Kultúrny program zabezpečila Základná organizácia Csemadoku a Socialistický zväz mládeže.

Prša cintorín

Obecný cintorín

Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1439. Je pravdepodobné, že v tomto období bol vytvorený aj prvý cintorín obce. Z oveľa skoršej doby pochádzajúce keltské, avarské a maďarské hrobky odkryli približne na 1 km odtiaľ.

             V 16. storočí sa obec skladala z dvoch častí (Dolná a Horná Prša). V rokoch 1554 až 1593 bola obec pod tureckou nadvládou, o polstoročia neskôr, roku 1655 pri vojenských bojoch bola úplne zničená, a znovu postavená v roku 1670. V roku 1725 sa opäť stala samostatnou obcou.

               V 18. storočí obec patrila do vlastníctva rodiny Koháryovcov a potom Coburgovcov. V roku 1828 mala 237 obyvateľov. Jej populácia dosiahla vrchol v prvom desaťročí 20. storočia, s 450 obyvateľmi v roku 1910, ale počet obyvateľstva sa postupne znižoval, zo 195 v roku 2001 na 197 v roku 2011, z ktorých  sa 33 osôb hlásilo k slovenskej národnosti.

                Dovtedy zanedbaná časť cintorína bola v roku 1965 spoločnou prácou vyčistená, oplotená a bol v ňom postavený nový dom smútku.

                Najstaršie náhrobné kamene cintorína z prvej polovice 19. storočia, sú z pieskovca,  nachádzajú sa v severnej časti cintorína, ktorá susedí s  hlavnou cestou. Väčšina náhrobných kameňov, končiacich krásnym krížom, je pod zemou. Ich nápisy sú ťažko čítateľné.

                 V pravdepodobne najslávnejšej hrobke cintorína odpočíva člen rodiny Coburgovcov. Sotva viditeľný nápis zviditeľnil na podnet obecného úradu maliar, grafik Péter Kovács Garp z Fiľakova. V hrobe odpočíva T. Nagymálásy Mórász Ágost, správca statku princa Coburga, bojovník v revolúcii roku 1848. Náhrobok dala postaviť jeho sestra Emma.

                 Tvar náhrobných kameňov cintorína je v súlade so štýlom náhrobných pomníkov času ich postavenia. Nápisy sú v maďarskom a slovenskom jazyku. Na cintoríne sú pochovaní aj obyvatelia susednej Buzitky.

                   V cintoríne odpočíva aj Béla Bacskai a jeho rodina. Pravidelne ho navštevujú jeho ctitelia. Nie je prehnané tvrdiť, že táto hrobka je jedným z „pútnických miest“ návštevníkov dediny. Tu leží aj brat maliara, Barnabás Bacskai, kňaz, na pohrebe ktorého sa 5. júna 2000 zúčastnili stovky ľudí. Pochovával ho biskup Eduard Kojnok.

                    Hrobka Bacskaiho je označená sochou jeho hlavy, ktorú zhotovil sochár Jaroslav Kubička (Banská Bystrica) a bola odhalená …???. Kladenie vencov k soche hlavy je súčasťou tradičného pamätného dňa Bacskaiho, ktorý každoročne usporiada miestna samospráva a Novohradský oblastný výbor Csemadoku.

                   Dom smútku s mrazničkou bol postavený na spodnej časti cintorína. Po desaťročiach čakania a po jeho výstavbe bol vysvätený a odovzdaný do užívania 10. januára 2004.