Skip to content Skip to left sidebar Skip to right sidebar Skip to footer

Author: Obec Prsa

Prša cintorín

Obecný cintorín

Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1439. Je pravdepodobné, že v tomto období bol vytvorený aj prvý cintorín obce. Z oveľa skoršej doby pochádzajúce keltské, avarské a maďarské hrobky odkryli približne na 1 km odtiaľ.

             V 16. storočí sa obec skladala z dvoch častí (Dolná a Horná Prša). V rokoch 1554 až 1593 bola obec pod tureckou nadvládou, o polstoročia neskôr, roku 1655 pri vojenských bojoch bola úplne zničená, a znovu postavená v roku 1670. V roku 1725 sa opäť stala samostatnou obcou.

               V 18. storočí obec patrila do vlastníctva rodiny Koháryovcov a potom Coburgovcov. V roku 1828 mala 237 obyvateľov. Jej populácia dosiahla vrchol v prvom desaťročí 20. storočia, s 450 obyvateľmi v roku 1910, ale počet obyvateľstva sa postupne znižoval, zo 195 v roku 2001 na 197 v roku 2011, z ktorých  sa 33 osôb hlásilo k slovenskej národnosti.

                Dovtedy zanedbaná časť cintorína bola v roku 1965 spoločnou prácou vyčistená, oplotená a bol v ňom postavený nový dom smútku.

                Najstaršie náhrobné kamene cintorína z prvej polovice 19. storočia, sú z pieskovca,  nachádzajú sa v severnej časti cintorína, ktorá susedí s  hlavnou cestou. Väčšina náhrobných kameňov, končiacich krásnym krížom, je pod zemou. Ich nápisy sú ťažko čítateľné.

                 V pravdepodobne najslávnejšej hrobke cintorína odpočíva člen rodiny Coburgovcov. Sotva viditeľný nápis zviditeľnil na podnet obecného úradu maliar, grafik Péter Kovács Garp z Fiľakova. V hrobe odpočíva T. Nagymálásy Mórász Ágost, správca statku princa Coburga, bojovník v revolúcii roku 1848. Náhrobok dala postaviť jeho sestra Emma.

                 Tvar náhrobných kameňov cintorína je v súlade so štýlom náhrobných pomníkov času ich postavenia. Nápisy sú v maďarskom a slovenskom jazyku. Na cintoríne sú pochovaní aj obyvatelia susednej Buzitky.

                   V cintoríne odpočíva aj Béla Bacskai a jeho rodina. Pravidelne ho navštevujú jeho ctitelia. Nie je prehnané tvrdiť, že táto hrobka je jedným z „pútnických miest“ návštevníkov dediny. Tu leží aj brat maliara, Barnabás Bacskai, kňaz, na pohrebe ktorého sa 5. júna 2000 zúčastnili stovky ľudí. Pochovával ho biskup Eduard Kojnok.

                    Hrobka Bacskaiho je označená sochou jeho hlavy, ktorú zhotovil sochár Jaroslav Kubička (Banská Bystrica) a bola odhalená …???. Kladenie vencov k soche hlavy je súčasťou tradičného pamätného dňa Bacskaiho, ktorý každoročne usporiada miestna samospráva a Novohradský oblastný výbor Csemadoku.

                   Dom smútku s mrazničkou bol postavený na spodnej časti cintorína. Po desaťročiach čakania a po jeho výstavbe bol vysvätený a odovzdaný do užívania 10. januára 2004.

Persi temető

A községi temető

A település első írásos említése 1439-ből származik. Valószínű, hogy ebben az időszakban  alakították ki a község első temetőjét is. A jóval korábbi időszakból származó, kelta, avara és magyar sírokat az innen kb. 1 km-re lévő területen tárták fel.

A község a 16. században két részből (Alsó- és Felsőperse) állt. 1554 és 1593 között török fennhatóság alatt volt, egy fél évszázaddal később katonai harcok során, 1655-ben teljesen elpusztult és 1670-ben épült újjá. 1725-ben lett ismét önálló község.

 A 18 században a Koháry majd a Coburg család tulajdonába tartozott. A településnek 1828-ban 237 lakosa volt. Népessége a 20 század első évtizedében érte el a csúcsát, 1910-ben még 450 éltek a községben, de a lakosok száma azután fokozatosan csökkent, 2001-ben 195, 2011-ben 197 lakosa volt, melyből 33 vallotta magát szlováknak.

Az addig elhanyagolt temető területét 1965-ben társadalmi munkában kitisztították, bekerítették, s egy új halottasházat is építettek benne.

A  községi temető legrégebbi, a 19. század első feléből származó,  homokkőből készült sírkövei a temető északi, a főúttal szomszédos részén találhatóak. A szép keresztben végződő sírkövek  nagyobbik része  a föld alatt van. Feliratuk nehezen olvasható.  

A temető talán legnevesebb sírja alatt a Coburg család tagja nyugszik. Az alig látható feliratát a községi hivatal kezdeményezésére a füleki  Kovács Péter Garp, festőművész, grafikus tette láthatóvá.  A sírban T. Nagymálásy Mórász Ágost, Coburg herceg uradalmi tiszttartója, az1848-as szabadságharc egyik harcosa nyugszik. A sírkövet Emma testvére állította.

A temető sírköveinek alakja összhangban van koruk sírkőállítási divatjaival. A feliratok  magyar és szlovák nyelvűek.  A temetőbe temetkeznek a szomszédos Bozita lakosai is.

 A temetőben nyugszik Bacskai Béla és családja. A festőművész sírját rendszeresen látogatják tisztelői. Nem túlzunk ha azt állítjuk, hogy ez sírhely a falut látogatók egyik „zarándokhelye”.  Itt nyugszik a festő bátyja, Bacskai Branabás, áldozópap, akinek 2000. június 5-én megtartott temetésén több százan vettek részt. A szertartást Eduard Kojnok, püspök vezette.

 Bacskai sírját fejszobor jelöli, amely Jaroslav Kubička, szobrászművész (Besztercebánya) alkotása …. leplezték le  Megkoszorúzása részét képezi a hagyományossá vált Bacskai emléknapnak, melyet évente megrendez az önkormányzat és a Csemadok Nógrádi Területi választmánya. A hűtőkamrával ellátott halottasház a temetődomb alsó részén épült fel. Több évtizedes várakozás és építkezés után 2004. január 10-én szentelték fel és adták át a rendeltetésének.

Perse – Fejezetek egy nógrádi falu életéből

Pamätný dom Bélu Bacskaiho

Dom Bélu Bacskaiho

Rodný dom maliara Bélu Bacskaiho, ktorý sa nachádza v strede obce, na pár metrov od hlavnej cesty, bol  zároveň aj jeho ateliérom.

                Po náhlej smrti maliara dom bol celé desaťročia vo vlastníctve štátu a jeho stav sa neustále zhoršoval. Na podnet miestnej samosprávy a obecného úradu, s určitou podporou nadácie, sa začiatkom rokov 2010 stal majetkom obce. Pri prevzatí budovy boli objavené aj jeho dovtedy neznáme fotografie, kresby a maľby, vrátane aj ním používaných prostriedkov na maľovanie. V dome je aj jeho malá tlačiareň a olejomaľby.

                 Najviac poškodené časti budovy boli opravené a bolo upravené aj prostredie. Pomocou pracovníkov Novohradského múzea a galérie v Lučenci  v týchto priestoroch zriadili výstavu, v ktorej ponechali pôvodné zariadenie miestností.

                 Čiastočne zrekonštruovaný pamätný dom bol otvorený v novembri 2013 a odvtedy víta návštevníkov. Registrácia sa vyžaduje na obecnom úrade.

                  Dvojjazyčná čierna mramorová pamätná tabuľa na bočnej stene domu bola odhalená 23. novembra 1995. Jej nápis je: „Tu sa narodil a tvoril maliar Béla Bacskai v rokoch 1935-1980“ (to isté aj v maďarskom jazyku). Oslava 60. narodenín Bélu Bacskaiho bola súčasťou seminára Minulosť a perspektívy maďarského výtvarného umenia na Slovensku.

                   Béla Bacskai sa narodil 26. júla 1935. Jeho otec bol kovorobotníkom vo Fiľakove, zomrel v roku 1938 na zápal pľúc. Vtedy trojročného Bélu a jeho päťročného brata vychovala ich chorľavá matka. Vo fiľakovskom závode Kovosmalt sa vyučil za zámočníka a zlievara. Ďalej študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobili známi umelci: Ladislav Čemický, Ján Želibský, Vincent Hložník, Peter Matejka. Mal blízke priateľstvo s Gyula Szabóm, ktorý žil v Lučenci a poznačil začiatok jeho umeleckej kariéry. Zároveň ho ovplyvnili významní postimpresionistickí maliari ako Paul Cézanne, Maurice Vlaminck a André Derain. Zaujali ho krajiny Gemera a Novohradu, jeho záujmom sa postupne stalo zobrazenie ľudí, ktorí tu žili.

                Celý život prežil v Novohrade a v Gemeri – v Prši, Husinej a v Kostolnej Bašte. Výnimkou sú krátke obdobia strávené v umeleckých táboroch (napr. Salgótarján, Hajdúböszörmény).

                Jeho umelecká tvorba bola ukončená nečakanou smrťou  7. novembra 1980 v Husinej. Podľa svojho želania bol pochovaný na miestnom cintoríne do rodinného hrobu.

                Jeho najvýznamnejšie diela sú akvarely, ktoré zobrazujú lásku k rodnému kraju, poskytujú jedinečný pohľad na kopcovitú, vo svetle a vetre vibrujúcu krajinu. Medzi jeho pozoruhodné diela patria drevorezby (jeho malú tlačiareň možno vidieť v pamätnom dome) a olejomaľby.

               Diela Bélu Bacskaiho neobsahujú patos, ale za nimi cítiť pulz rodáka krajiny, život gemerského človeka. „Preciťuje a ukáže lyrickosť aj dramatické napätie krajiny. Kombinuje roviny a krivky, aby abstraktne zachytil realitu prírody“ – charakterizovala jeho tvorbu Veronika Farkas, historička umenia, žijúca v Komárne, pochádzajúca z Lučenca.

Palóc értékmentés és hagyományápolás

Partneri projektu Obec Prša/SK a Nadácia Szederinde Alapítvány/HU zrealizovali projekt financovaný z Fondu malých projektov Interreg Slovenská republika – Maďarsko od  apríla do decembra 2021. Partneri sa zameriavali na ochranu Palóckeho kultúrno-historického a ľudového dedičstva regiónu Nógrád/Novohrad a Heves v obciach Prša a Eger/Fedémes.

(more…)

,,Pamätné dni Bélu Bacskaiho”

Najväčšie obecné podujatie roka s bohatým sprievodným programom, ktoré sa koná v obci Prša pravidelne už viac rokov pri spomienke na výročie úmrtia jedného z najznámejších akademických maliarov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku, Bélu Bacskaiho. Podujatie bolo sprevádzané bohatým kultúrným programom v miestnom kultúrnom dome. Učinkovali folklórne súbory, hudobné kapely a spevácke zbory. Hosťom večera bolo hudobno-tanečné duo Teremi Trixi a Csere László s operetou ,,Te rongyos élet” ( Ty otrhaný život).V rámci podujatia sa poukázalo na dedičstvo našich predkov,ktoré sa dostáva do zabudnutia.Podujatie finančne podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín KULTMINOR.